Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Zimný bivak v Malých Karpatoch

Nezvyčajne zimné počasie v polovine decembra nás donútilo naplánovať nejaký dvojdňový výlet s nocľahom v horách. Chute sme si robili na Malú Fatru, ale predpoveď počasia rozhodla, že by to bolo asi iba športový výkon a žiadne kochanie sa. Do užšieho výberu teda išla Izba v Považskom Inovci, alebo Malé Karpaty, kde ako vieme, nie je žiadna oficiálna útulňa, iba zopár trampských búd.

V rámci rozširovania obzorov sme sa rozhodli pre bivak/stanovanie niekde v srdci Malých Karpát. Spacák ktorý som kúpil na prechod Západných Tatier by teda dostal ďalšiu šancu – má komfort -5°C, čo malo na noc stačiť. Moja samonafukovacia karimatka z Decathlonu je tenká, tak som pribalil ešte klasickú penovú, aby som si načisto neodpálil moje pokazené kríže. Kubo zobral náš „expedičný stan“ ktorý nám poskytol útočisko aj na Borišove. Štart sme zvolili v Sološnici asi o 13:00 a cieľ nocľahu niekde pod Klokočom. Dokonca sme zvolili trasu mimo značiek po lesnej zvážnici popod Malú Vápennú. Po chvíli stúpania sa to ukázalo ako super nápad, lebo sme videli dve veľké stáda muflónov, ktoré boli len kúsok od nás a vôbec neboli plaché. Zvážnice boli celkom dobre viditeľné a schodné, a po necelom kilometri v slabom snežení sme prišli na jednu lúku, niekde na pol ceste medzi Malou Vápennou a Vápennou – ako inak, na lúke nechýbal senník a posed. Odtiaľ sme ďalšou zvážnicou šliapali v asi 20 centimetrovom snehu ďalší kilometer a pol, až po zelenú značku vedúcu od Skleného vrchu na Mesačnú lúku.

Všade navôkol bola rozprávkovo zasnežená krajina a neskutočné ticho. Po sedlo Uhliská sme prechádzali popod pozohýbané vetvy stromov, obťažkané inovaťou, niekde hádam aj 8 centimetrov dlhou. Ak sme inovať nechceli mať na chrbte pod tričkom, museli sme konáre obchádzať 🙂 Z Uhlísk je to na Klokoč len na skok, ale bolo nám jasné, že úplne hore to nepôjde, nie je tam veľa rovného miesta pre stan. Prešli sme zopár lúk, ale nakoniec sme sa vrátili asi hneď na prvú (podľa mapy dokonca mimo 5. stupeň ochrany), kde bol aj pekný výhľad na masív Jelenca a Geldeku – tam sme ráno očakávali východ slnka.

Neexistujúce slnko už strácalo na sile, tak sme rýchlo udupali sneh na mieste pre stan a bleskovo ho postavili. Prezliekli sme sa a začali roztápať sneh na varičoch. Tu som zistil, že bežná trojsezónna kartuša nie je v mraze okolo -5 celkom ideálna. Varič horel úplne slabučko, ale na roztopenie snehu na pol litra vody to stačilo. A nesmiem zabudnúť, že som vo variči zohrieval „Ice tea“, lebo bol studený až príliš. Kubo varil večeru, ja som mal v pláne variť raňajky. V mini-stane sme rozložili karimatky a spacáky, povykladali potrebné veci a zistili sme, že sme tam boli ako sardinky. Keď sa jeden z nás chcel prezliecť, druhý musel „do kúta“. Chcelo by to o 10cm dlhší stan (okej, aj o 30cm), lebo v tomto sme mali opretú hlavu aj špičky nôh. Jedlo trochu zahrialo, ako aj čaj s domácou ohnivou vodou. Nakoniec sme pozaliezali do spacákov, kde sme debatovali, čakajúc na „normálny“ čas na spanie. Ten prišiel okolo 21:00, ale predtým ma ešte vytiahol do mrazu mechúr…

V noci som sa často budil, nespalo sa mi dobre, ale bolo mi komfortne teplo, okolo druhej som si dokonca chcel dať dolu jedno z dvoch tričiek. Nakoniec sme potiahli asi do šiestej (zase ten mechúr), a nie veľmi nadšene sme začali vyliezať z vyhriatych spacákov. Mimochodom Kubo sa poučil a nechal Snugpak doma, a zobral od otca Husky s extrém -28°C alebo tak nejak. O niečo väčší a ťažší ako môj, čo znamená že sme mali plné batohy spacáku a na ostatné veci pár litrov objemu. V mojom prípade pohoda, v Kubovom to znamenalo stan pripnutý na zadnej strane batohu a po bokoch 10-litrové bočné kapsy Deuter 🙂

Ako prvý som vyliezol von a začal zohrievať 150ml vody na ovsenú kašu a v druhom kole zvyšok z pollitrovky plus sneh, na čaj do termosky. Kartušu som ráno zobral ku sebe do spacáku, nech sa trochu zahreje, pri varení to ale veľmi nepomohlo. Čo aspoň trochu pomáhalo, bolo „premiešavanie“ kartuše, aby sa trochu zvírila hladina kvapalného plynu. Jediné kde nám bola zima, boli prsty na nohách, nepríjemná vec. Najedli sme sa a začali baliť caky-paky, pekne po jednom, v krabičke od sardiniek sa inak nedalo. Chuťovka na záver bol stan, omrznutý od vydýchanej vlhkosti. Kubo mi dal know-how na veľký spacák – proste ho neprekladať, nerolovať, ale na hulváta napchať do obalu. Vtedy som si spomenul, že tam isto to robil aj predajca v HUDY (díky za super cenu).

Na cestu som vyrazil trochu viac oblečený, bolo niečo okolo -4°C, cestou išla časť oblečenie dolu… Plán na druhý deň bol v podstate iba presun na Jahodník, cez Mon Repos a Čiernu skalu. Aby som nezabudol, žiadny východ slnka sa nekonal, jediné slnko bolo v duši Dana Nekonečného 🙂 Z vrcholu Klokoča bolo ale krásne vidieť aj Vysokú či Vápennú, všetko obielené inovaťou a prudko fotogenické. Pri zostupe smerom na Amonovu lúku sa ukázala Čierna skala, kus tmavej skaly v obkľúčení beloby. Dúfali sme, že to tam bude pekné, lebo ta býva pekne takmer vždy. Pri Mon Repose sme si sadli do altánku chaty poniže cesty a dali čaj z termosiek a nejaké tyčinky.

Z Reposu naše kroky viedli širokou zvážnicou, zver žiadna, nič čo by stálo za reč. Možno čiastočný výhľad na Kršlenicu, kúsok pred miestom kde sme opustili červenú TZT. Žltá ku Čiernej skale je chuťovka, bez ohľadu na počasie. Metre ale pekne odsýpali a stromy boli čím ďalej, tým belšie. Posledné metre pred vrcholom boli úplne perfektné, normálne že ľadové kráľovstvo. Výhľad z vrcholového hrebeňa nebol nejako extra na odpadnutie, ale tieto zimné kontrasty zaujímavo vykreslili hrebeň na Polámané a Starý plášť. Vidno bolo aj dojičky Geldek/Jelenec a zvyšok vnútornej časti Malých Karpát.

Tesne po odchode sme stretli dvojicu idúcu hore (nazvali nás skialpinistami (bez lyží)) a kúsok nižšie ešte dvoch chalanov so staffordom. Dolu na zvážnici aj rodinka s dvoma deťúrencami a neskôr ďalších turistov. Nakoniec prečo nie, bolo celkom pekne, aj viditeľnosť nebola úplne tragická. Tragická bola iba posledná časť túry, teda asi 4 km takmer po rovine a nič zaujímavé ku videniu. Mal som v pláne prísť domov na obed, tak sme sa do toho trochu opreli a prišli sme na Jahodník v rekordnom čase.

Parametre prejdenej trasy nie sú zaujímavé (2 dni, 18km, 1100+-), skôr sme boli zvedaví aký bude nocľah v takej zime a varenie z snehu 🙂 Z našej strany spokojnosť, zima nebola ani náhodou, vodu sme uvarili. Na viac dní by to ale pre mňa nebolo, lebo sa veľmi potím a v takýchto podmienkach nie je kde usušiť oblečenie. Jedna vrstva sa ešte dá, v spacáku položená na bruchu – najskôr to chladí, potom má človek od toho mokré aj suché veci čo si obliekol na spacie, ale do rána sa to poddá. Ale píšem o tenkom, syntetickom nátelníku. Čokoľvek väčšie a viac kusov by bolo nereálnych na vysušenie. Za mňa teda ak zimná viacdňovka, tak jedine s nocľahom na chate/útulni kde je krb či piecka a stačí tam letný spacák.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.