Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Spomienka na veľmi (ne)vydarenú hrebeňovku Malej Fatry

V kalendári sme mali koniec septembra 2014 a v silnej, trojčlennej a silne nekonzistentnej zostave sme naplánovali hrebeňovku Lúčanskej Malej Fatry z Fačkovského sedla do… asi do Strečna. Predpoveď počasia nebola zrovna ideálna, ale na druhej strane, na túru som občas vyrazil aj pri horšej predpovedi – a vieme ako to tým Sibylám zo SHMÚ vychádza. Vyrazili sme v piatok poobede, s plánom pozrieť si výhľady z Kľaku a prenocovať v Javorinke, na druhý deň cez Vladom “ospevovanú” Hnilickú Kýčeru a Hornú Lúku do útulne Partyzán. Auto som nechal v Martine u Vlada a niekto nás zaviezol na Fačkovské sedlo (nespomínam si, nech mi je odpustené).

Po vylodení vo Fačkovskom sedle sme trochu zneisteli, lebo Kľak bol v oblakoch. Nemyslím tým zrovna metaforický opis jeho nadmorskej výšky, ako skôr hladinu oblačnosti. Moc na výber nebolo, tak sme popri lúke vyrazili do kopca, štart 17:20. Vlhkosť vzduchu atakovala 100%, všetko vlhké, studené a šmykľavé. Pravá zábava ale začala za smerovníkom Staré cesty, kde sme vošli do lesa a začali stúpať. Ja jediný vyzbrojený ľahkou obuvou (Salomon XA PRO 3D GTX) som rýchlo zistil, že mi je na dve veci. Dezén síce ako nový, ale v tom BLATE úplne nefunkčný. Chalani mali bohovskú zábavu keď som tam korčuľoval po chodníku a rukami sa pridržiaval kadejakých prútikov, aby som ako-tak mal smer hore kopcom. Mišo sa dosmial hneď po tom, ako sa natiahol do blata aký bol dlhý, či skôr široký. Inak stačí dať do Googlu “kľak blato” a podľa výsledkov vám musí byť hneď jasné, že extra šmykľavé blato je niečo, s čím tam treba počítať. Nejako sme to dobojovali na Reváň, kde sme zistili, že okrem blata nič nevidíme a oblačnosť nám kondenzovala na nosoch. Odtiaľ už stúpanie ustúpilo, tak sme sa ďalej šmýkali vlhkým a temným lesom. Prišli sme teda až ku TIM (turistické informačné miesto, taký ten stĺpik s tabuľkou 🙂 ) Pod skalou, kde sa pred polstoročím nachádzala malá chata, z ktorej však zostali iba kamenné základy – škoda, celkom by sa tu uživila.

Tu prichádzame ku rozhodnutiu, že výstup na Kľak nemá zmysel, lebo zápis mokrou tužkou do vrcholovej knihy by bolo asi to jediné, čo by sa dalo v tomto pičasí počasí urobiť. Naše nohy teda smerujú po zelenej značke smer Vrícko, kde sa máme vo vhodnej chvíli odpojiť vpravo a na okraji lúky nájsť útulňu. Toľko teória. Prax bola trochu komplikovanejšia, lebo sme videli asi to čo Stevie Wonder, neviditeľné slnko klesalo a my šmýkajúc sa pre zmenu dolu kopcom sme dúfali, že útulňu nájdeme. Chodníček nás však ale neomylne priviedol až k tomu malému zázraku v sychravom šere. Vnútri bol poriadok, suché drevo, tak sme sa trochu odstrojili a začali robiť oheň, nech sa zohrejeme a usušíme. Teplomer vnútri ukazoval asi 8°C, vonku mohlo byť ešte o chlp chladnejšie, ale cez týždeň bolo celkom pekne a teplo. Toho dňa sme podali mocný výkon – 1:50 hodiny, 4.5 km, 490+ 100-, priemerka 2.5 km/h 🙂

Zostava na Javorinke

Tu by piatok mohol končiť, ale pravdou je, že ešte len začínal. Predpoveď na víkend bola upravená na dosť zlú, takže finálne rozhodnutie čo ďalej malo padnúť na druhý deň ráno, ale mali sme tušáka, že je dobojované. Ťahali sme so sebou aj “ohnivú vodu” na dve noci, ako aj nošu jedla. Tak sme začali vyvárať jedlo, čaj a prekladali domácou. Mišo je divný týpek, bol som s ním prvý krát a zároveň aj posledný. Taký internetový známy, čo keď trochu požil, tak sa začal ľutovať, obviňovať… S Vladom sme na seba pozreli a v očiach sa blysla myšlienka tresknúť ho po hlave sekerou a zakopať niekde v lese 🙂 Popíjame čaj a má nejakú divnú pachuť po slanine – asi ju niekto niekto predtým smažil v konvici. Ale prd, to debil Mišo dal do čajníka poriadnu kožku zo slaniny, “aby bol kalorickejší“. Zabiť ho málo. A pritom iba skrachovaný, depresívny JUDr. Čo budem hovoriť – zjedli a vypili sme všetko určené na trojdňovku, Javorinku sme vykúrili na 27°C a v trenkách zapadli do spacákov. Niekedy uprostred noci sa prebudíme na rýdzo Turčianske nadávanie od Vlada smerom ku drzému Plchovi: “A či nejdeš do piči papľuh akýsi?! Na hlavu mi rovno vyjdi!” Neborák plch mal toľko drzosti, že sa Vladovi prechádzal po lavici okolo hlavy a sňúral čo zožrať. Nakoniec sme ho ešte aj odfotili, lebo pózoval vedľa kachlí.

Latrína de-luxe

Ráno bolo rozpačité. Nejako sme povyliezali do studeného rána. Javorinka nie je nijako špeciálne zateplená, steny tvoria len dosky obité térovým papierom, takže ráno bolo nutne chladno, lebo v noci nebolo toho, čo by priložil. Počasie vonku bolo približne také isté na dve veci ako pri našom príchode, takže všetko zjesť a vypiť večer sa ukázalo ako dobrý nápad. Čo sa nám ale nevyhlo, bolo volanie prírody. Klasická latrína tam ale nebola, namiesto nej bola doska zasadená do rázsochy stromu, potiahnutá zelenou koženkou ako z vlakového kupé a nad tým celým improvizovaná strieška ktorá plnila svoj účel asi len pri daždi v bezvetrí. Fungovalo to tak, že si bolo treba sadnúť na mokrú koženku, pol zadku vystrčiť za dosku a pustiť to po koženkovom tobogáne 🙂 Echt dobre vymyslené. Dúfam, že pri nasledujúcej návšteve bude táto atrakcia stále funkčná! S ostychom priznávam, že sme nenachystali drevo, ale aspoň poriadok po nás zostal a fľaše putovali s nami dolu.

Trasa nevydarenej hrebeňovky Malej Fatry (Zdroj: https://mapy.hiking.sk)

Drevenica vo Vrícku

Klesali sme rozbitou zvážnicou po ukrutnom blate a zase sme sa len šmýkali. Kľacký vodopád sme vynechali, lebo dolu by sme za dostali len po riti a hore bez šance. Cestu nám skrížila salamandra a neskôr medvedie stopy – maca sme stopovali asi kilometer, tiež mal problémy s trakciou v tých sračkách. Vyčasilo sa vlastne až na okraji Vrícka, ale pohľad späť bol smutný, hranica oblačnosti začínala niekde na 700 mnm. Vo Vrícku sme sa pokochali peknou drevenicou a relatívne skoro sadli na autobus. Šofér išiel asi na redukovanej jednotke, lebo sa dali počítať steblá trávy okolo cesty… Druhý deň teda rovnako neslávne 5.6 km, 0+ 580-, priemerka 3.5 km/h

Hrebeňovka ako taká teda celkom nevyšla, ale zábava to bola na jedničku. Keď tak teraz nad tým rozmýšľam, na Lúčanskú MF nemám šťastie – september 2014 nevyšiel, takmer presne o rok neskôr bolo síce počasie prvý deň super, ale ja som mal nejakú krízu a “recording” z trasy mám od polovice vypnutý, ledva som došiel na Partyzána… Bude treba repete 🙂 Inak asi o dva týždne neskôr Partyzán vyhorel a zbehla super internetová zbierka, s pomocou ktorej sa vybudovala úplne nová útulňa, na ktorej sme prespali o rok neskôr. Pravdou je, že sa tam potýkajú s problémami ľudských hoviad, zberačov čučoriedok a ožranov – smeti, blato, odpadky, porozbíjané, ukradnuté. Mišo sa neskôr zmazal aj z Facebooku, o niečo neskôr aj ja, a tak je to asi v úplnom poriadku. Tiež je to ďalšie potvrdenie faktu, že do hôr treba ísť s overenou výstrojov a parťákmi na ktorých je spoľah. Ako je napríklad zúčastnený Vlado, či Kubo 😉

1 komentár u „Spomienka na veľmi (ne)vydarenú hrebeňovku Malej Fatry

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.