Táto zima nebola u mňa veľmi turistická… Nebyť kontroly novej rozhľadne na Veľkej Homoli (prvý sneh) a bivaku na Klokoči, tak som na nule. Keďže príležitosť stále nechodila, spáchali sme aspoň Valentínsku večeru na Izbe. V podhorí zúrila jar, pučali stromy, no hore bola ešte zima.

Cestou z práce z Bratislavy som vyzdvihol Kuba v Trnave a prášili sme do Kálnice, cez Kálnickú dolinu až po rampu v jej závere. Odtiaľ sme sa vybrali po asfaltke stááále hore, po chvíli aj s čelovkami, pričom normálna cesta viedla až po nejakú chatičku (podľa mapy Zakamenie) uprostred lesa. Tam sme už pokračovali iba to nejakých skôr tušených ako existujúcich chodníkov, ktoré by aj tak nebolo možné vidieť pod vrstvou topiaceho sa snehu. Najskôr to celkom išlo, ale čím vyššie, tým horšie. Pridala sa hmla a stúpanie. V poslednom úseku sme sa už nevedeli dočkať konca, ale vytrvalo sme stúpali cez podmočené územie, zrejme priamo prameniskom Kálnického potoka. Naveľa-naveľa sme vyšli na nejakú starú zvážnicu a po nej sme prišli až ku Izbe, vyšli sme pri latríne, teda z opačnej strany ako som čakal.

V kalendári svietil Valentín, sviatok zaľúbených a moja manželka mi dala priepustku na nocľah s chlapom 🙂 Podľa očakávania tam nebolo ani nohy, ani dreva. Rátali sme s tým, že oheň robiť nebudeme, iba večeru na variči. Doniesli sme sviečky aj pre druhých, urobili večeru, čaj s ohnivou vodou, opravili záves na dverách, trochu upratali, prečítali knihu návštev a pobrali sa hore spať. Trochu sme tam nadýchali, takže som musel mať aj rozopnutý spacák, lebo ten má komfort do -5°C.

Ráno sme sa iba rýchlo pobalili a švihli to späť ku autu. Ráno bolo už aj vidieť, tak sme išli výrazne lepšou trasou, kde chodníček viedol serpentínami a nie kolmo na svah. Nakoniec sme išli zvážnicou až priamo ku spomínanej chate – druhý krát by to bolo bez trápenia. Potom po šmykľavej a zamrznutej zvážnici až ku autu – a vyložiť Kuba na vlak a ja do Bratislavy do práce – sprcha a prezliekanie v kancelárii 🙂 Aj takto sa dá liečiť turistický absťák…