S Kubom sme mali ešte nejaké resty v Malej Fatre… Povinná jazda pre hrebeňovkárov a turistov všeobecne. Na MF mám všeobecne nejakú smolu – raz počasie, druhý krát nevládnosť, potom zase počasie. A keď tak premýšľam, stále zostali nejaké resty – od vysielača nad Martinskými hoľami cez Minčol až ku Váhu. Poväčšine sa vyhýbame trasám s pretlakom ľudí, čo Malá Fatra a jej Kriváne v sezóne rozhodne preľudnené miesto je. No a hoci piatok, ale začiatok augusta a pekné počasie, to je rana istoty.
Aby sme naše psychické utrpenie minimalizovali, vybrali sme sa v piatok skoro ráno z našich domovov, veď v piatok nebude na hrebeni hádam až tak veľa ľudí. Cesta prebiehala kľudne, plánovali sme zaparkovať na stanici v Žiline a odtiaľ ísť autobusom alebo vlakom do Strečna či Nezbudskej Lúčky, a vrátiť sa do Žiliny autobusom z Vrátnej – to bol totiž náš cieľ. Časovo sme to stihli tak-tak, ale fackou bola cena za parkovanie – 8 hodín za takmer 15€. To je výrazne viac ako by sa nám páčilo, tak pokračujeme autom do Strečna a parkujeme kúsok nad kompou pri lávke cez Váh. Ako späť, to sa dorieši potom 🙂
Niečo po 6:30 vyrážame na trasu, ponad dedinu, s výhľadom na dve železničné mosty ktoré vedú do tunelov pod Domašínom. Pri vstupe do Starohradskej doliny je nejaké trampské táborisko a neskôr nejaká chata po ľavej strane. Na Starhrade sme pred pol ôsmou, pofotíme si Domašínsky meander a zvyšky hradu. Z cesty vyzerá nič moc, ale je celkom pekný. Od Strahradu sa strieda prudké stúpanie s miernejším, až po kótu Plešel, odtiaľ je to už brnkačka. Pri spojnici červenej a modrej TZT zbadáme skupinu kamzíkov kôz, pričom cap je veľký asi ako menší kôň. Prichádzame na Chatu pod Suchým, v svahu nad chatou vidíme odchádzať dosť veľa ľudí… zastavíme sa na pivo/čaj a Horalky, chata je celkom pekná a poriadne veľká. V noci mali tuším 70 ubytovaných! Interiér jedálne spestrujú pekné obrázky. Vonku ešte debatujeme s českými turistkami a neochotne sa poberáme do strmáku nad chatou.
Názov “Chata pod Suchým” vo mne vždy evokovala blízkosť vrcholu Suchého, pravda je ale mierne iná, asi 400 výškových metrov a 1:30 vzdialená. Kúsok od smerovníka Javorina ideme po lúke a kocháme sa výhľadom na hrebeň od Suchého po Stratenec – Biele skaly. Les je tu veľmi pekný, takže nám aj stúpanie cez kosodrevinu celkom odsýpa. Pri náhodnom otočení vzad máme ako na dlani Žilinu (aj s jej mizerne drahým parkovným), vodné dielo, závod KIA a hrebeň Javorníkov. 10:30 stojíme na Suchom a kocháme sa kruhovým výhľadom. Je tam aj skupinka mladých turistov, tak ich zneužívame aby nás odfotili. Takmer súčasne vyrážame na Biele skaly a vyzerajú fakt úžasne. V pozadí sa ukazuje Malý Kriváň a neskôr vykukne aj Veľký Rozsutec – z každej strany iný, ale vždy nádherný. Zo Stratenca ideme mierne dolu, dobiehame aj ďalšie skupinky turistov. Malý Kriváň sa zdá nepríjemne vysoko aj ďaleko ale opak je pravdou. V stúpaní predbiehame tri dámy, a tesne pred vrchom už vidíme to korzo a množstvo ľudí.
Oproti Veľkému Kriváňu je to ale stále nič… Je zrovna 12 hodín, tak si sadáme a dávame obed. Slniečko pečie, je tu krásne – máme zrovna pred sebou pohľad ako na plagát – Malý aj Veľký Rozsutec, Stoh aj Veľký Kriváň. Zvedavý sme hlavne na Pekelníka, lebo raz keď sme tade išli sme videli iba málo, druhý krát pre istotu vôbec nič, až také nič, že sme sa museli otočiť. Chodník smerom do sedla Bublen je už plný ľudí, takže o kľude v horách môžme len snívať. Konečne prechádzame cez Pekelníka a poriadne sa čudujeme, že čo tu bolo vtedy v zime také neprekonateľné a nejasné. Veď iba z jeden strany strmý zráz a z druhej kosodrevina… Pod Kriváňom je to už seriózna tlačenica, ale ani sa nedá čudovať – prázdniny, super počasie a lanovka do Snilovského sedla 🙂
Výhľad stojí za to, vidieť zvyšok hrebeňa od Chlebu po Rozsutce, Lučanskú Malú Fatru, Nízke, Západné aj Vysoké Tatry, Choč… Výhľad je na ľudské mravenisko okolo Snilovského sedla. O druhej poobede pijeme Radlera na hornej stanici lanovky a Kubo vymýšľa, že si ide zabehnúť cez Chleb, Steny a Poludňový grúň až po Starý dvor. Nakoniec si to rozmyslí, ale chce si to ísť zabehnúť naľahko niekedy inokedy – a naozaj to aj urobí, len nedokončí. Aby sme nebolo bábovky, ideme aspoň dolu po vlastných, po zelenej značke 🙂 Po nekonečnom klesaní 774 metrov výškových sa dostávame v dobrom čase do bufetu kde dopĺňame tekutiny a smradľaví nastupujeme do rozpáleného autobusu. Cestu zakončujeme na zastávke Varín obec, odkiaľ si dáme ešte pár kilometrov po asfalte, aby sme pešo prišli ku autu. Inak by sme museli do Žiliny a ďalším spojom do Strečna.
Čo na záver? Prešli sme ozaj výhľadovo bohatú časť Malej Fatry, Biele skaly boli mega super, ale vlastne úplne celé to bolo na jedničku s hviezdičkou. Dať si to za dva dni aj so zvyškom cez Rozsutce – mňam. Alebo rovno na 4-5 dní od Fačkovského sedla 🙂 Prešli sme 22 km za 7 hodín, 1865+ a 1545-. Celkom slušný výkon keď tak pozerám na tie čísla…
1 komentár u „Krivánska Malá Fatra, čo nám chýbalo do zbierky“