Tentokrát sám, vyvetrať si hlavu. Vybral som sa tam tento krát z Hubiny, jediný nový úsek ktorý som ešte nešiel bol práve modrý chodník z Hubiny na Gonove lazy. Prvý cieľ bola Skalka s krížom, kúsok nad dedinou, nič špeciálne čo by stálo za reč – ak nepočítame výhľad na Bezovec či hrad Tematín. Odtiaľ pekným lesom, kde ma upútala len jedna vychodená odbočka ku výhľadu nevýhľadu, videl som len nejaké kopčeky nad dedinou, ale zase bolo tam ohnisko a drevené klátiky na sedenie.

Na Gonových lazoch zostalo z ľudského osídlenia iba pár kôpok skál a jedna studňa, ktorú som si nikdy ešte nevšimol. Naľavo od zvážnice bol škaredo vyťažený les, ale to už som mal na skok do sedla pod Kostolným vrchom, kde som sa pripojil na červenú hrebeňovku. Kúsok za horárňou bol cez cestu spadnutý ihličnan so zvláštne farebnou kôrou a vo vode ikry žiab, ktoré vyzerali ako mozog, celkom divný pohľad. Po chvíli som sa dostal na malebné lúky s výhľadom na Dominovu kopanicu a Nový majer, asi najkrajšie miesto z celej trasy. Odtiaľ som smeroval do strediska Bezovec, po lúkach a pasienkoch.

Pri Šport chate som si dal teplý obed z vlastných zásob, okolo bolo aj dosť výletníkov, všetci ale išli na Tematín, kde som vlastne nebol dosť dlho… Odtiaľ som teda išiel sám a jeden párik som stretol až niekde za Skalinami. Príroda sa tu ešte len opatrne prebúdzala, z listov vykúkali miestami iba snežienky. Pri rázcestníku Zľavy som po prvý krát išiel pozrieť prameň pod Prieľačinou, je pekne upravený a výdatný, a je jeden z mála na ceste z Bezovca po Inovec. Prieľačina mi dala tradične zabrať, ale po tom najvýživnejšom stúpaní (kde sa chodník stáča na severo-východ) som sadol na spadnutý strom a oddychoval. Odtiaľ ma sprevádzal studený vetrisko až do sedla pod Panskou javorinou. PJ a rozhľadňu som odignoroval, chcel som už byť na Izbe a relaxovať…

Úprimne, najradšej by som bol na útulni sám, alebo keď už nie, tak aspoň nie s alkáčmi alebo nejakým blbom. Po tom, čo som prešiel Tri boky a začal klesať cez to, čo zostalo z lesa na Izbou, zbadal som auto a začul hlasy. Ale nevadí, boli asi štyri hodiny poobede… Pri Izbe sa po zemi povaľovali štyria chalani, zmorení polnočným príchodom na útulňu a výdatnom zahrievaní sa ohnivou vodou. Boli už na odchode, len jeden člen ešte stále hybernoval 🙂 Chvíľu sme debatovali – spali vonku, noc bola svieža, aj tá čo čakala mňa, určite tak 5-6 pod nulou. Ale vystrojení na to boli, takže pohoda. Po tom čo sa pobrali preč, som trochu upratal, poumýval stoly a vyzametal – drevo nebolo treba ani chystať, bolo všade, pod každou lavicou. Začal som teda riešiť skorú večeru, dal som si jedno pivo a rozbalil spacák na prični. V piecke horelo, tak som udržiaval len taký malý ohník pre tú správnu atmosféru, teplo mi bolo až-až.

O skoré stmievanie v marci nie je núdza, takže prišla na rad knižka a čelovka a vegetil som si v pelechu. Okolo ôsmej ma z letargie vytrhol hluk motora a hlasy. Prišli miestni chalani čo noc predtým žúrovali a nechali po sebe poriadny bordel. Ku cti im slúži, že ho prišli odviezť, tak som im za odmenu nabalil všetky tašky so smetím, čo tam boli 🙂 Po ich odchode som ešte trochu čítal no a potom už dobrú noc. Zo zaspávania ma vytrhlo otvorenie dverí. Najvtipnejšie na tom bolo, že sa otvorili samé, len tak. Veselé, čo vám poviem, skoro som naložil do spacáku. V noci mi bolo pekelne teplo, spal som v trenírkach a rozopnutom spacáku, niekedy uprostred noci som sa s ním zakryl a až nad ránom som sa zapol. Prvý deň 23.1km, 5:30, 1320+, 770-.

Ráno som urobil raňajky, v kľude najedol a počujem zase nejaké auto. Ničím nerušený pozerám ja vypaseného jégra ktorý si obzerá nový prístrešok vedľa útulne. Tak som ho pozdravil, pozeral na mňa ako jeleň. A že či som tam spal. No nie ty butelo, päť minút pred tebou som prišiel… Pregúlil oči a začal “ale tu sa nemôže spať! Je to tam napísané!” Po výmene názorov to ešte zaklincoval “to my keď sme to stavali, tak sa to nerobilo na to, aby sa tu spávalo…”. Banda mizerná, oni tie lesy aj vysadili, aj kopce navozili, človeka stvorili… Ako prišiel tak aj odišiel, určite chrániť les. Ja som sa pobral hore na hrebeň smerom na Inovec.

Cesta iks krát prejdená, tak som si cupkal len tak na voľnobeh a kochal sa výhľadmi. Niekde medzi Jakubovou a Krželnicou som pomedzi stromu zbadal pekný výhľad na Selecké kamenné more a skaly nad ním, odtiaľ je tiež pekný výhľad. Na Inovci som bol cobydup, pofotil som Tatry a Fatry z rozhľadne a pobral sa dolu ku chate. Vďaka zúriacej CoV-19 pandémii bola chata zatvorená, takže som sa musel spoľahnúť na vlastné zásoby a na radu prišli čochvíľa – niekde na červenej smerom do Mníchovej Lehoty. Neskôr mi napadlo, že som mohol ísť po zelenej, lebo po červenej som už išiel… Nevadí. Nižšie celkom vyrúbané, aj polom, a potom rozbitá zvážnica. Posledné 2 km nad dedinou už aj viac ľudí, smerujúci zrejme na Inovec, keďže chata bola zatvorená.

Dolu som sadol na zastávku a čakal na autobus, ten dokonca prišiel celkom skoro, povymetal všetky diery cestou do Trenčína, kde som zase strávil niečo cez hodinu čakaním na vlak. Hlava vyvetraná, nohy nachodené, misia úspešne splnená. Druhý deň 15.1km, 3:35, 600+, 1090-.