Náš dlho plánovaný a dlho neuskutočnený prechod celého hrebeňa Západných Tatier od Bielej skaly po Ľaliové sedlo musel dostať aspoň aké-také pokračovanie. Ten kúsok od horárne Biela skala po Sivý vrch by som možno aj nejako oželel, predsa len doprava tam je celkom oriešok. Ďalší chýbajúci čriepok zo sedla Pálenica po Brestovú by si rád doplnil, aj s pokračovaním po Baníkov – lebo keď som tam jediný raz bol (2016), tak bol parádny nečas a bolo vidno na pár metrov. Baníkov – Volovec som si prešiel už viackrát, ale nemal by som problém byť tam aspoň raz ročne.
Babie leto tento rok skutočne prišlo, takže som sa rozhodol pre pokračovanie hrebeňovky – žiaľ, Kubovi pracovné povinnosti nedovolili ísť, z čoho bol celkom logicky pekne znechutený. Ja si termíny veľmi vyberať nemôžem, tak som si to naplánoval na samotára… Ako vieme, turistická infraštruktúra a verejná doprava na Slovensku je niečo ako voda a oheň, takže to čo človek dá autom za 3 hodiny, je verejnou dopravou na 8 hodín, čo v konečnom dôsledku spôsobuje, že by človek na 2 dni turistiky potreboval 4 dni voľna. Rozhodol som pre nástup na hrebeň od Pribyliny, čo je blbosť sama o sebe – lebo si človek môže autom vyjsť až po autocamping a potom druhý deň ísť 3 hodiny naviac k autu, alebo… samý nezmysel. V skratke, plán bol ako vždy veľkolepý – prvý deň cez Jamnícku dolinu na Žiarske sedlo, potom Plačlivé, Ostrý Roháč, Jamnícke sedlo a neoficiálnym chodníkom do sedla Pod Deravou, a zakončiť to epickým výstupom na Hrubý vrch. Druhý deň mal byť po pohraničnej červenej značke cez Klin, Blyšť, Pyšné sedlo a potom už chuligánsky až po Tomanovo sedlo mimo značiek. Tretí deň krutý výstup na Temniak a znovu po červenej na Malolučniak, Goričkovú a Kasprov vrch a odtiaľ dolu cez nekonečnú Tichú dolinu do Podbanského. Dopadlo to ale trochu inak – ako ináč.
Auto som zaparkoval pri skanzene Pribylina na platenom parkovisku a pobral som sa rovno v ústrety 3.7km dlhej asfaltke vedúcej do ATC Račkova dolina. Pred asi 23 rokmi sme tam boli zo školy 🙂 Pri smerovníku pokračujem popri potoku Račková do Úzkej doliny. Pred záverom doliny je na potoku vybudovaný tajch na zadržiavanie vôd z topenia snehu a informačná tabuľa, ozaj veľkolepé dielo, na ktoré je ale vstup zakázaný, zrejme z dôvodu vlastnej bezpečnosti. Čochvíľa dobieham skupinky ľudí pri rázcestníku Račkovej a Jamníckej doliny. Na výber je tu zelená na Otrhance, žltá ku Račkovým plesám a modrá do Jamníckeho sedla. Prvé dve sú ale z dôvodu spracovávania kalamity uzatvorené, tak ľudia pokračujú “mojim” smerom. Dolina sa otvára a ukazujú sa z nej prvé výhľady – hneď mi do oka padne rozoklaný Ostrý Roháč a vrcholček Plačlivého v zákryte za masívom Smreku a Baranca. Stúpanie je stále mierne, tak obieham skupinky turistov, po prehodení pár slov kto-kam ide nastáva u nich často šok, že koľko toho mám ešte pred sebou. No, nie málo. Prvé strmšie stúpanie je tesne pred Kolibou pod Pustým, kde si trochu suším tričko a zjem tyčinku, lebo je čas obeda.
Od koliby je už prudšie stúpanie, ale konečne, lebo sa mi nepáči myšlienka nastúpať 800 výškových metrov na jednom kilometri vzdialenosti. Pri smerovníku Pod Smrekom sa lúčim s Jamníckou dolinou a modrou značkou a zatáčam vľavo, do poriadneho strmáku. Smerujem do Žiarskeho sedla cez Kokavské záhradky, čo mi odporučil jeden kamoš s ktorým sme makali na oprave salaša Obrubovanec. Ako vieme, na hrebeni Tatier moc prameňov nebýva, takže bolo treba niekde vodu nabrať, lebo som zatiaľ išiel asi iba so 7 dcl. Asi kilometer bol čistý Mordor, prudké stúpanie aj napriek serpentínkam. Jedinou útechou mi mohli byť výhľady na masívny hrebeň Otrhancov – kde mal byť môj dnešný cieľ, predbežne stanovaný na Jakubinú. Strmák nakoniec povolil a vypľulo ma to do ľadovcového kotla pod Plačlivým a Ostrým Roháčom, kde už boli vidieť v diaľke (a výške) drobučkých panáčikov. Všade okolo zurčali potôčiky, rástla koska a kríčky brusníc – “zemský ráj to na pohled”. Obloha však bola olovená, fúkal chladný vietor a od ideálneho hrebeňovkárskeho počasia to bolo na míle vzdialené. Nič priaznivejšie ma už nečakalo, tak som natankoval do 7-decky vodu z prameňa, hodil na seba páperku, dal si na skalu podritník (taká mini-karimatka z Číny za 1 dolár) a pustil sa do studeného obeda.
No nič, bolo treba pokračovať – po dve plieska to bolo ešte v pohode, ale odtiaľ až po Žiarske sedlo to bol Mordor č. 2. Smerom dolu schádzali dvaja turisti, v podstate jediní mimo mňa smerujúci cez Kokavské záhradky. V stúpaní bolo dosť priestoru na obzeranie (a vydýchanie), takže som mal dokonalý pohľad na Otrhance, Hrubý vrch a naľavo od neho na Končistú. Asi som si neuvedomil, že zo sedla to je na Plačlivé Mordor č. 3… Hore celkom nátresk, tak som sa ani nezdržiaval a davaj ho dolu do sedielka pod Ostrý Roháč. Nohy zvyknuté hlavne na bicykel už cítili únavu, batoh obsahoval stravu a výstroj na tri dni, takže stúpanie bolo o to náročnejšie. Ale stále som niekoho predbiehal, tak to asi nebolo až také zlé. Hore som povzbudil slečnu s rodičmi, ktorá tam mala premiéru a nebolo jej všetko jedno. Exponovaný úsek som prekonal ako kamzík a šup ho dolu po retiazkach až do Jamníckeho sedla. Na dnes som mal v pláne cez 2000 výškových metrov, tak som si vybral žolíka a vynechal som Volovec, kde som už pár krát bol, a aj tak som potreboval vodu na zvyšok dňa, večer, noc, ráno a pol ďalšieho dňa…
Zišiel som teda po modrej značke ku Jamníckym plesám, natankovať. Prameň tam vyslovene nie je, ale nabral som ju z pramenísk povyše plesa, kde som sám seba presvedčil, že práve tam kamzíky neserú ani neštia. Po zvyšok túry som nemal žiadne zažívacie problémy, tak som mal asi pravdu. Na skalách som zahliadol aj zopár svišťov, pokojne si ma obzerali a nehvízdali na výstrahu. Do sedla pod Deravou to nebolo moc vysoko, ale nahradili to sklonom. Vrchol Deravej sa traverzuje zo Slovenskej strany, a terén následne klesá do sedla pod Hrubým vrchom. Čím nižšie klesám, tým viac si uvedomujem ako budem plakať smerom hore. Negatívne myšlienky zaháňajú výhľady do Poľska, kde je aj krajšie počasie. Vidno Bobrovec, skalnatý Kominarski Wierch, Ornak, aj ďaleko do poľského vnútrozemia. Dal som sa na boj – musím bojovať. Čaká má cca 350 metrov výškových s priemerným sklonom 43%! Nohy melú z posledného, ale čo ma teší je fakt, že nikoho naokolo nevidím (s výnimkou mladého páriku), takže nebude nikomu klať oči keď zostanem hore. Posledné metre a som tam, Mordor č. 4 je za mnou! Batoh skladám na prahu iba pár metrov pod vrcholom, hodiny ukazujú 16:45. Je tam pekné závetrie a dokonca aj bivakovacia ohrádka z kameňov. Len škoda že nejaká dáma tam nechala obal z vložky a krvavú servítku. Bléééé, hnus velebnosti.
Dostávam klepačku z únavy, tak sa poriadne obliekam, predsa len teplo vyzerá inak. Idem pozrieť aj úplne na vrchol, je tam tiež ohrádka na bivak, ale nakoniec zostávam nižšie, v závetrí. Schádzam do tábora, večeriam, fotím, píšem, oddychujem. Krásny deň a fakt výživný – 21 km, 2010+, 730- a 7:30 hodiny. Trochu som upravil skaly na “podlahe”, posunul som zadnú “stenu”, naposledy tam asi spal nejaký škriatok. S ubúdajúcim slnkom zaliezam do spacáku aby som sa trochu zahrial, trochu ľutujem že som nebral varič, taký polliter čaju by fakt bodol… Zima zalieza až pod nechty, ale v spacáku sa čoskoro zahrejem. Celý deň bolo pod 10°C, po zotmení po kleslo niekam nad nulu, nachystal som si poruke čelovku, fľašu s vodou a rozmýšľal nad nesmrteľnosťou chrústa. Z toho ma občas vyrušilo ručanie z doliny. Nie som žiaden jegermajster, tak neviem či to boli jelene alebo medvede. Každopádne, v takmer 2200 nad morom som nečakal žiadnu zvieraciu návštevu a v týchto myšlienkach som pomaly zadriemal. Zobudil som sa asi o pol jedenástej večer a odvtedy som toho moc nenaspal. Prituhlo, na vonkajšej strane spacáku mi zamŕzala vystupujúca vlhkosť, tak som ju priebežne oklepával, ale zima mi nebola.
Deň som začal o 5:30 rozmrazovaním a balením. Voda vo fľaši takmer zamrzla, batoh a všetko čo zostalo vonku zamrznuté, polartec mikina tiež… Aspoň že viem, ako uložiť topánky, aby neboli vlhké. Najskôr počasie vyzeralo fakt biedne, bol som v oblakoch a nebolo vidieť takmer nič. Nejako som natlačil veci do batohu a pobral sa na vrchol. Vtedy už ale slnko osvietilo všetky vrcholky končiarov západne odo mňa, počnúc Barancom, Baníkovom, Pachoľou, Salatínom a všetkými vrcholmi ktoré som prešiel deň vopred, vtedy to dostalo tie správne grády. Hrebeňom smerom na Končistú sa prelievali mraky, všetko zafarbené do odtieňov červenej, oranžovej a žltej. Viac na východ, tam spoza Malolučniaku vykúkal Giewont, Vysoké Tatry, na juhu zase Nízke Tatry s masívom Ďumbieru… Na polceste na Končistú som využil závetrie na skalách a už silné slnko, rozložil sa ku raňajkám a porozmrazoval a presušil zopár kusov oblečenia. Vyčasilo sa a podmienky na kochanie boli dokonalé.
Za Končistou som zložil batoh do trávy a vybral sa po žltej pre vodu nad Račkove plesá. Úprimne, čakal som že ten prameň na chodníku bude trochu bližšie, resp. nie tak hlboko. Tuším to je 150 výškových metrov… V hlave ma hrýzla myšlienka, či dnes predsa len nezostúpiť z hrebeňa, aj keď počasie hlásili luxusné aj na ďalší deň. Nohy sa po včerajšku tvárili celkom v pohode, ale bolo mi jasné že dnes by som dal 2000 výškových asi len ťažko. Zase i keď, toľko som dnes v pláne ani nemal… No nič, na Klin som sa vydriapal až podozrivo ľahko, pokochal sa, porobil panorámy a detaily – vykukla už aj Kráľova hoľa, plus komplet panoráma Vysokých Tatier. Krásne bolo už vidieť aj neznačenú spojnicu vrcholov až po Temniak. Pobral som sa ďalej, dolu kopcom a potom po príjemne zvlnenom teréne cez Gáborovo a Bystré sedlo. Na Blyšť to bolo poriadne do kopca… Pri obhliadnutí sa výhľadom dominoval Klin a Otrhance s Jakubinou, na druhej strane už zakázaná Veľká Kamenistá. Na Blyšti som sa v rámci tradičného hesla “keď už som až tu” vybral aj na vrchol Bystrej, koniec-koncov, je to najvyšší vrch Západných Tatier. Tak ako aj na Kline (a všade cestou) bola bivakovacia ohrada z kameňov.
Na Bystrej som si dal poriadny oddych a nejaké sladkosti za odmenu. Tu ale prišlo na rad zásadné rozhodnutie – pokračovať, alebo skončiť. Bolo 11 hodín. Za pokračovanie bolo krásne a stabilné počasie, slnko ktoré vysuší spacák aj oblečenie. Do Tomanovho sedla, resp. ku plesu kde je aj prameň mi zostávalo asi 7 km a už iba málo stúpania, bol by som tam možno o druhej poobede, oddýchol si, zrelaxoval. Nocľah som plánoval práve tam, lebo hore na hrebeni by bolo veľa poľských turistov až do zotmenia a následne aj riziko, že by ma tam mohol čapnúť nejaký ochranár… Proti pokračovaniu zase hovorila dĺžka poslednej etapy, hlavne teda nekonečne dlhá Tichá dolina a nutnosť nejako spáchať dopravu z Podbanského ku autu. Trochu som sa aj bál, čo by povedali nohy na tretí deň ráno. No a hlavne, som síce samotár, ale tri dni by mi bolo už asi otupno – a od príchodu do “kempu” pri plese by som sa asi trochu nudil, plus ešte dlhšia noc. Nemusel som si ani hodiť mincou, a rozhodol som sa ísť dolu… Na výber teda už len zostalo, kade ísť.
Nie že by sa mi nechcelo schádzať do Pyšného sedla, ale krásny výhľad na juh a chodníček smerujúci na Kotlovú ma utvrdil, že to je ten správny smer. Pobral som sa teda, nohy boli v šoku že idú dole kopcom 🙂 Priamo pred sebou som mal Nízke Tatry a napravo bol masív Nižnej Bystrej a Ježovej, po asi kilometri sa chodník skrútil vpravo a čakalo ma strmé klesanie cez serpentíny. Odtiaľ som už videl v diaľke aj zopár ľudí, smerujúcich na Bystrú. Po tom ako som sa dostal na dno doliny ma privítalo príjemné teplo v závetrí, tak som zašiel k pliesku kúsok od chodník a dal si tam obed, lebo bol zrovna vhodný čas. Počas toho prechádzali ďalší turisti a neskôr už kráčajúc som stretol ďalšie skupinky. Medzi nami, z Bystrej to je ku hlavnej ceste (Hrdovo) iba 9 km, ale za to 1400 výškových. Nasledujúcich možno 500 metrov bolo celkom príjemných, chodník schodný a nie príliš strmý. No potom čo som prišiel do kosodreviny, chodník sa zúžil, pritúlil ku hlučnému potoku a začalo to byť náročnejšie na prechod. Chodník sa kľukatil, viedol cez balvany a húštiny, križovali ho desiatky prítokov potoka. Potom čo potok Bystrá pribral ďalší prítok spod Ježovej, stala sa z neho divá horská riečka ktorá robila poriadny hluk. Prechod bol ešte náročnejší, často viedol bočnými korytami potoka a hustý porast naokolo bol dosť rizikový – ak by bol niekde nablízku medveď, nepočul by ma do poslednej chvíle. Rolnička by tu bola ozaj len na ozdobu…
V jednom mieste chodník križoval potok, no lávka bola strhnutá a na druhú stranu to bolo dosť riskantné, po šmykľavých skalách. Prešiel som to bez straty korunky, ale začínal som toho mať dosť. Zlepšilo sa to prechodom do lesa, kde som stretol aj zopár českých seniorov, ale vyzerali to byť seriózni turisti, nie tí sandálkoví, ktorých vozí HZS. Nakoniec sa chodník odklonil od potoka a to prudké klesanie sa skončilo. Aby bola zmena, z vlhkého a machom porasteného lesa ma to rovno vypľulo na rozbitú zvážnicu vedúcu cez spracovaný kalamitný svah, ktorý začínala porastať vegetácia. Smutný pohľad, jedinou svetlou stránkou bol úchvatný výhľad na východ, kde sa skvel Kriváň a Hrubá kopa vľavo od neho. Čoskoro som sa dostal ku smerovníku Pod Bystrou, odkiaľ som už išiel po širšej ceste a neskôr okolo chát v lokalite Hrdovo. Po dvoch záverečných kilometroch som sa dostal ku hlavnej ceste, kde ma ešte šokovali poprevracané smetné koše, tipoval som to na medvede…
Skontroloval som autobusové spoje – bieda, skúsil som teda stopovať. Tiež bieda. Zlomil som teda nad tým palicu a pobral sa pešo popri ceste na asi 4 km dlhú asfaltovú jazdu, pričom som občas letargicky vystrčil ruku keď som začul auto. Nebudem klamať, ale možno piate auto mi zastavilo, vnútri dve slečny – odpratali veci zo zadných sedadiel (turistické topánky a podobne) a zobrali na do Pribyliny. Wau, zachránili mi nechutné trmácanie po rozpálenej asfaltke. Ozaj, tam dolu bol o dosť teplejšie oproti nocľahu v 2200 mnm. Poďakoval som sa, prišiel k autu, prezliekol sa a pobral domov, no nesmela chýbať zastávka na niečo tradične liptovské – pizzu 🙂 Druhý deň bol 16.7 km, 800+, 2050-, 6:20.
Niečo na záver? Som z toho nejaký zmätený. Neviem čo je lepší termín na kompletnú hrebeňovku – či júl, alebo september… V lete je príliš horúco, v septembri už zase dosť kosa. Každopádne, treba pred tým absolvovať nejaký dlhší pochod na ťažko, aby si nohy zvykli. Lebo mňa po tomto boleli asi 4 dni. Výhľady a izolácia tejto časti Západných Tatier sú úžasné, žiadna tlačenica, pokoj – ale nie je to zadarmo, ani za lacno. Nástupy a zostupy sú strmé a dlhé. Rovnako pre núdzový zostup. Verejná doprava na dve veci, a osobná doprava pri hrebeňovke detto. Ale raz! Raz sa to určite podarí!