Takto to dopadne, keď vás hlad vyženie ho hôr. Trasa prejedná už viac krát, v rôznych ročných obdobiach, ale vždy ulahodí srdcu aj očiam. Okruh z Vyšných Revúc, cez Prašnícke sedlo, Krížnu, Borišov a Ploskú má až 27 kilometrov a 1535 výškových metrov, takže to nie je úplná oddychovka. Babie leto to už celkom nebolo, ale počasie bolo priaznivé a sľubovalo krásne výhľady. Po horáreň Hajabačka to je brnkačka, no výstup do východného Prašníckeho sedla dá zabrať, kde za odmenu človek dostane krátky alebo strmý výšľap na Veterný vrch. Odtiaľ to je síce tiež do kopca, ale začínajú ďaleké výhľady s jesennými farbičkami a od Repišťa les končí a začínajú kochacie orgie. To trvá len po Rybovské sedlo, odkiaľ si pripomenieme, že vydriapať sa na hrebeň Veľkej Fatry nebude zadarmo.
Od Krížnej sú to už len žlté lány trávy na hôlnatej časti Fatry a chôdza svižne odsýpa. Kocháme sa výhľadmi na všetky strany, vidno takmer všetko čo sa dá, vzduch je krásne čistý a vidíme každý detail. Od Suchého vrchu trochu dolu, smerom na Chyžky zase trochu hore a odtiaľ už len tradičný modrý traverz ku chate pod Borišovom. Už je tam nový chatár, na priečelí namiesto názvu chaty zbadáme solárne panely. Objednávame si vynikajúcu polievku “všehochuť” a s plným bruchom pokračujeme na Ploskú, ktorá dnes naposledy precvičí šliapanie smerom hore. Celý čas nám robí nechcenú spoločnosť partia hlučných Poliakov, ale na vrchole Ploskej im utekáme a zostupujeme už sami.
Klesajúce slnko naťahuje tiene a farbí kopce do zlatava. So zapadajúcim slnkom prichádza chlad, a farby sa menia až do modro-žltej. Kocháme sa zase výhľadmi na vzdialené Vysoké Tatry, Malú Fatru, Poľanu, neskôr už len na hrebeň Nízkych Tatier oproti nám, až nás pri vstupe do lesa pohlcuje šero. Luciine kolená nemajú radi klesanie, takže spomaľujeme a Poliaci nás predbiehajú. Dedina nás vitá vo večernom šate, takže čelovky sme použili iba asi na poslednom kilometri. Unavení, ale spokojní sadáme do auta a valíme domov…