Novinky: Pridal som mapku kľúčových slov pre ľahšiu navigáciu na obľúbené lokality
Sitepoint logo

Hradová a Muránska planina z Tisovca

Po šoku z hrebeňovky Krivánskej Malej Fatry tri týždne dozadu (leto, prázdniny, lanovka, dobré počasie) som si išiel popraviť chuť do končín, kde by nemusel byť taký pretlak prírodychtivých ľudí. Plánoval som snáď pol dňa, ani za živého Boha som nevedel ako a kam natrasovať dvojdňovku s dopravou autom.

Dumal som nad lazmi nad Hriňovou, Zákľukami na Poľane, okolí Málinca – ale stále mi to nechcelo nijakovsky vyjsť. Dokonca som naplánoval aj hrebeňovku Západných Tatier z/do ATC Račkova dolina – našťastie hlásili búrky – a to až také, že v deň našej túry zabili blesky päť ľudí v Západných Tatrách. Štyroch na Mariánskej púti Giewonte (kde je na vrchole elektrický stožiar 15 metrový kovový kríž a nekonečné zástupy ľudí ako na Rysoch z Poľskej strany) + 150 zranených a jedného Čecha pri Baníkove, ktorého tlaková vlna blesku odhodila dolu do kotla… Parťáka mi tento krát robil Maťko, exkolega z práce. Naplánoval som to nakoniec z Tisovca – prvý deň okruh cez Hradovú bez batohu a potom už s batohom po zelenej cez Voniacu cez Nižnú Kľakovú, Sotžky až na zrub Burda; druhý deň cez Kučelach, mimo značiek cez Roveň a poza Striebornú, krížom cez hlavnú cestu smer Martalúzka a Suché doly späť do Tisovca. Maťkova kondička a stav ale nakoniec trochu zmenila plány…

Takto to nakoniec dopadlo, zdroj: https://mapy.hiking.sk

Maťko sa dopravil vlakom do Lepoldova a 6:15 sme vyrazili smer Tisovec, ktorý je mimochodom nekonečne ďaleko. Ešte ho aj hyzdí kameňolom neprehliadnuteľný z akejkoľvek strany. Koniec srandy – zaparkovali sme pred obecným úradom kde je bezplatné parkovanie, na rozdiel od Žilinskej železničnej stanice, kde by 8 hodín vyšlo ľudových 14€. Rozhodli sme sa nechať batohy v aute a cestou späť si trochu zájsť kúsok nazad do auta pre ne. Takže sme vykročili na žltú značku, Maťko s litrovkou vody a ja s foťákom. Čakalo nás takmer 500 metrové stúpanie (a logicky aj klesanie), 6.6km a cca 3 hodiny času. Problém bol neskorý štart cca o 10:00, čo znamenalo vyraziť na Voniacu okolo 13:00…

Stúpanie bolo vďaka serpentínam celkom vydržateľné, ale tričká sme hneď zhodili dolu, aby sme zhodili nadbytočnú záťaž. Maťko sa začal potiť ako Kaliňák na detektore lži, ja len o trochu menej – bolo nechutne sparno. Po chvíli sme prišli na vyhliadku, kde sme mali kameňolom priamo pred sebou, ako sa vraví „v plnej kráse“, ako aj Tisovec a okolie. Odtiaľ po skalnom hrebienku a potom ďalšie vytrvalé stúpanie až po povedzme tomu torzo Tisovského hradu na vrchole Hradovej. Hrad nebol podľa všetkého nikdy dokončený, a ja sa im ani veľmi nečudujem. Výhľad odtiaľ obmedzený, iba trochu na juh. Tak sme sa tam nezdržali a pokračovali po hrebeni, kde mal byť nejaký nebezpečný úsek. Po chvíli sme ho veru aj našli, pekne označený tabuľkou. Táto časť sa nám veľmi páčila, väčšia časť stien nebola nijako zaistená a z nášho smeru sa liezlo hlavne dolu, čo bolo celkom napínavé. Otvorili sa pekné výhľady na všetky strany, potešil aj Klenovský vepor či poľad zhora na Suché doly kde sme mali v pláne ísť druhý deň. Jeden úsek bol dosť technický, Maťko tam vydal kopu energie a po pár metroch sme zistili, že značka viedla kúsok južnejšie a boli tam aj reťaze.

Skaly Hradovej, v pozadí Okrúhla skala, vpravo za ňou Suché doly

Kúsok sme išli lesom, až po Okrúhlu skalu, tesne pri chodníku bola zrejme čerstvo prepadnutá zem a odhalila podzemie, keďže sme sa motali po Tisovskom krase. Chodník vedie popod skalu cez polom, a tam sa začína výživné klesanie cez svieži les. Nakoniec schádzame až na lúky, kde trochu blúdime. Po chvíli sme sa ale dostali ku prvým domom a stretáme domorodcov, všetci boli ale milí a pekne nás zdravili. Už bolo dosť teplo a nás čakalo zopár stoviek metrov po asfalte až ku autu. Nejako sme to doklepali a vybrali sa do krčmy či reštaurácie na jedno orosené. Nakoniec sme sa rozhodli pre radler, Maťko rovno dva kusy a cesnačku z denného menu. Čašníčka nás vytrvalo obchádzala, až sme chceli odísť. Cesnačka nakoniec stála na hovno, aspoň na že radleri nebolo čo pokaziť… Potom sme zobrali z auta batohy, doplnili vodu a pobrali sa ZASE cez pol Tisovca ku osranej ospalej vlakovej stanici.

Železničná stanica fest smrdela, lebo cestujúci ignorujú zákaz používať WC keď vlak stojí v stanici. Odtiaľ nás čakalo ešte lepšie stúpanie na Voniacu – 620 výškových metrov na 3.6 km. Zelená značka nás ťahala cez elektrické ohradníky, kravské placky na tráve a cez strmé žľaby kolmo hore. Značenie tu bolo biednejšie a dosť neprehľadné. Tu už Martin začal pociťovať úbytok síl, tak som začal kalkulovať ako ďalej. Veľmi na výber nebolo, okrem možnosti vynechať Kľakovú a Stožky, a vybrať sa na Burdu po červenej zo sedla Siváková – alebo prinajhoršom prespať na Kľakovej. Toto kolmo-hore stúpanie skončilo pri jednej samote a odtiaľ viedol lesom stúpajúci traverz, až po studničku pod Voniacou. Voda tiekla veľmi pomaly, ale v prípade núdze by sa nabrať dala. Odtiaľ sa začalo prudšie stúpanie, ale aspoň po serpentínach. Tu už Maťko mlel z posledného, ale nejako sme sa vydriapali až po Lesnícku chatu pod Voniacou, ktorá je na krásnej lúčke. Tu sme sa usadili a dali si výdatný obed, lebo nás už nečakalo žiadne likvidačné stúpanie, iba klasická hojdačka po vrchu planiny. Počas obeda výdatne hrmelo a dramatické mraky nás iba tesne minuli.

Osraná železničná stanica v Tisovci

Maťko po obede išiel položiť drevo do lesa, ja ako dobrý gazda som to asi chcel doniesť až domov. Umyl som si nohy v kadi kde sa zachytávala dažďová voda, takže odvtedy je nebezpečné používať ju 🙂 16:15 sme sa postavili a dali sa na pokračovanie, čo je mimochodom dosť neskoro, ale malo to byť akurát do zotmenia na chatu. Tu ale začalo to, na čo som sa tešil najviac – krásne prírodné lesy, mix listnáčov a ihličnanov, mladé, staré, zdravé, suché, polámané, zhnité, paprade, jarabina… Tu mi dovoľte jedno pozastavenie – dnešná zrýchlená doba ukazuje samé koncentráty. Ľudia zdieľajú to najkrajšie, najvyššie, najrýchlejšie. Ukazujú sa úspešné príbehy startupov. Ešte aj to blbé varenie na tasty musí byť zrýchlené a postrihané. Čudujem sa, že ešte v porne nie je „svadba“ hneď na začiatku 🙂 Ľudia chcú fascinujúce výhľady, obrovské vodopády, najhlbšie jaskyne, exotické zvery… Tu na Muránskej planine, na tých zachovalých miestach keď sa človek zastaví a pozrie, tak nevidí nič také ako som spomenul. Vidieť len najúžasnejší les, kde nič nevyčnieva, nič sa nepredbieha a keď si ho odfotíte a pozriete si doma fotku, tak sa ju bojíte zverejniť, lebo na nej nič špeciálne nie je. A to je v tom lese to najkrajšie. Dokonalá rovnováha a pokoj. Les od Voniacej, okolo Ostrice až po Sivákovú je presne taký. Tu som zahliadol aj odlet dvoch samíc Tetrova hlucháňa, toľko teraz spomínaného v médiách, ako im zanikajú tokaniská a hrozí vyhynutie. Som šťastný, že mám možnosť na vlastné oči zažiť túto spomalenú a ničím nerušenú divočinu. Svojim deťom o tom budem raz možno iba rozprávať a ukazovať fotky.

Kúsok pred Sivákovou sa dolinou a lesom valia oblaky po daždi, v lese je temno a vlhko, pomedzi stromy vidíme hrebeň Kráľovoholských Nízkych Tatier ako sa cezeň prelievajú mraky, vidíme vysielač na Kráľovej holi, na zemi stopy po medveďovi. Počujem hlasy a pri smerovníku stretáme dvojicu zmoknutých Čechov (Vláďa a Michal). Išli od Kľakovej, chytilo ich to, čo sme počuli pri obede na Voniacej, búrka aj krúpy. Páni prišli autom do Banskej Bystrice a vyrazili tuším zo Závadky nad Hronom, ak si dobre pamätám. Mali sme spoločný cieľ, tak naše kroky odtiaľ viedli spolu. Debatovali sme odkiaľ, kam, kade a ako, ale prišli na rad aj vtipy na česko-slovenskú nôtu, napríklad story o Českých kozmonautoch, či Pražskom someliérovi ako aj super Vianočnej T-mobile reklame 🙂 Nad Stožkami sa krútili mraky ako prd v gatiach, pomedzi Stožky bolo vidno aj hrebeň NT, všetko bolo mokré a studené, ďalší dážď bol na spadnutie. Tak sme celkom pridali do kroku, cesta odsýpala a na Burde sme mali byť cca 19:00. Kúsok pred smerovníkom Pod Ostrým vrchom sme poblúdili, lebo sme zostali na širokej zvážnici a prehliadli odbočku vľavo do trávy. Zišli sme takmer kilometer dolu, až ku Randavici, kde som pozrel mapy a GPS, lebo by sme mali byť už takmer v cieli. Bola to taká jemná facka… No nič, vrátili sme sa pôvodnou cestou hore na červenú – miesto kde sme sa ešte bavili na veľkej značke – šípke na strome, asi 4 metre vysoko. A práve to bola zrada, že to bola šípka a mali sme zmeniť smer, no my sme zostali na „hlavnej ceste“.

Stožky po búrke

Do cieľa teda zostával asi kilometer, zotmelo sa, ale mali sme to už len takmer po rovine a dolu kopcom. Tu už som to začal okolie spoznávať a čoskoro sme veru prišli do sedla Burda a chata je odtiaľ len na skok. Prišli sme tam asi dve minúty pre ôsmou večer, na prvý pohľad bola vnútri tma. No vonku debatovala trojica hostí a vnútri bolo príjemne teplo a na stoloch horeli sviečky. Malý raj na Zemi. Začali sme sa prezliekať a vtedy sa spustila poriadna búrka – to by bolo v lese veselo. Alebo v útulni na Nižnej Kľakovej… Keď búrka utíchla (som si myslel), vyšiel som von, že idem na latrínu. Otvorím dvere, vonku leje ako z krhly, akurát že sa neblýskalo, tak vravím „asi to vydýcham“ 🙂 Vonku stále sedela skupinka, borovičkovala (či čo to bolo) a fajčila, tých moja hláška beznádeje celkom pobavila. Vnútri sme sa vrhli na kapustnicu, utopencov, čaj z Materinej dúšky a pivo z Prednej hory. Martin mal totálne do krvi zodrané päty na oboch nohách a ešte aj rozmočené. Vraj o tom vedel, ale radšej na to nemyslel, lebo by to aj tak nepomohlo… Hostí bolo len pár – my štyria za jedným stolom, traja či štyria východniari a pani s dvoma vnukmi, plus teda chatárka s chatárom. Išli sme si hore pripraviť ležoviská, nech nemusíme potom hrmotať. Piecka dolu hriala, sušila nám mokré oblečenie, na šnúrach sa sušili bylinky a boli vyložené super buffky s čičmianskymi vzormi, proste idylka.

Večer sme jedli, pili a pozerali do máp a fotiek, debatovali a bolo fakt super. Bratři boli účtovníci a my dvaja ítečkári, oni mali v pláne prejsť cez Poľanu až do Banskej Bystrice, do nedele. Závidel som im, až na tú predpoveď počasia. Končiny kade sme s Kubom šliapali pred dvoma rokmi, len opačným smerom. Dal som im nejaké typy na nocľah a čo vidieť po ceste, napríklad aby nevynechali sedlo Zbojská, kde si môžu naplniť bruchá. Tesne pred večierkou som si dal malé pivko, očúral vonku zmoknutú trávu a pobral sa spať. Škoda že som batoh nechal dolu, mohol som si dať štuple do uší aj skôr ako 5:00. Streda mala nasledovné parametre – takmer 29 km, 8:30 hodiny, 1660+, 1090- s tým, že sme radšej vynechali Kľakovú a Stožky.

Účtovnícko-ítečkárska štvorica pred zrubom Burda

Ráno mi začalo okolo piatej, kedy som sa vybral pre štuple do uší, lebo Maťko, ale hlavne Michal, napílili za noc fúru dreva 🙂 Okolo siedmej sa osadenstvo začalo prebúdzať, okrem alkoholom a trávou zmorených východniarov. Jedna z veci ktoré nepochopím. A vraj dali aj SNPčku… Raňajky sme dali z vlastných zásob, vody sme si zobrali len trochu – náš pôvodný plán sme okresali len na zostup do Tisovca cez Roveň a Spuzlô, čo bolo aj tak 14 kilometrov.

Po chvíli v lese sme vyšli na lúky kde boli domčeky, novšie aj staršie, ale pôvodný plán bolo niečom inom – námatkovo kuk sem. Niektoré domčeky cestou vyzerali často navštevované a udržiavané, zaparkované traktory a podobne. Bola tam dokonca aj nejaké väčšia chata, zrejme nejaká „firemná“. Najkrajšia však bola ale jedna chalúpka, akoby z oka vypadla tej Večerníčkovej z STV 🙂 Po ostrej zákrute sme už kráčali iba lesom, po zvážnici hlboko zarezanej vo svahu, so zurčiacim potokom Rimava hlboko pod nami. Odtiaľ to bolo snáď 4 kilometre na Spuzlô a potom ďalších asi 6 až na námestie ku autu. Fotiť cestou nebolo veľmi čo, občas sme sa museli vyhýbať offroadom s poľskými či novozámockými EČV.

V Tisovci vládol čulý ruch, cigáni prevodovými kliešťami cvakali staré pletivo z plota, ďalší starší z nákupov, deti sa hrabali v smetiakoch a vyberali špaky, proste taká klasika. My sme po super skúsenostiach hodných recenzie na Tripadvisore zaparkovali do osvedčenej krčmy a dali zaslúžený nealko radler. Druhý deň 13.5 km, 2:30, 3+, 610-. Naša cesta týmto krajom ešte ale celkom nekončila, na Burde som sa namotal na pivko Predná hora, kde je aj welness. Cesta autom viedla cez Muráň, cestu lemovali hradby Muránskej planiny, pred Muráňom vykukla Cigánka – kopec na ktorom sa týči Muránsky hrad, ako aj bralá Poludnice kde som sa obrazne „posral“ z toľkej krásy. Nechýbala ani majestátna Hrdzavá dolina. Bolo tam aj celkom živo, dosť áut a turistov, teda to, čo som presne nepotreboval ku šťastiu.

Na zelnej cez Roveň

Odtiaľ po ceste smerom na Telgárt až pred Muránsku hutu, kde treba odbočiť doprava a po fest rozbitej šotolinovej ceste až na spomínaný welness hotel – škoda tej cesty a vzdialenosti zo západu Slovenska… Cestou zase výhľad na bralá Cigánky a Šiance, úplne mega pohľady. Úspešne som kúpil štyri pivká a ťahali sme domov. Ešte sme mali zálusk na baraninu v sedle Zbojská! Zastavili sme tam, hľadáme miesto na terase – a čo nevidíme – Vláďa a Michal 🙂 Tak sme prisali, prejedli sa, definitívne rozlúčili a po dvoch dňoch úspešne dorazili domov.

Čo na záver? Muránska planina je veľmi špeciálne miesto, blízkosť Poľany a Slovenského raja to ešte umocňuje. Nečakajte tam ale stánky, hotely, lanovky a atrakcie – na svoje si tam prídu skôr milovníci čistej prírody, s menšími deťmi to tiež asi nebude to pravé orechové. Ako som to teraz práve vymyslel, človek na to musí dozrieť 🙂 Sú tu samozrejme aj miesta kde sú služby, ako práve Burda, Zbojská a možno ešte ten Muráň, ale to bude asi všetko. Návštevný poriadok NP je dosť benevolentný, umožňuje návštevníkom slobodne bivakovať do 100 metrov od značených chodníkov s výnimkou chránených maloplošných území. Takže, hor sa do hôr!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.